Začnem poslednou vetou z úvodu, že v dnešnej dobe je nemožné dostať sa k doktorovi včas. A vraj prevencia. Z pomaly každého časopisu na nás hľadia slová, že prevencia je dôležitá a treba chodiť na pravidelné prehliadky raz do roka. Ale ako? Väčšina ľudí nejde k doktorovi, kým nemusí. Kým už to nie je také zlé, že si naozaj doma neporadia. Je to smutné, ale je to tak. Prečo? No odpoveď je jednoduchá. Nechce sa im tam čakať…
Mnohí neskúsení by mohli namietať, že keď to niekto potrebuje mal by byť ochotný počkať do jedno doobedie v čakárni. No poviem vám takto: Chcela som sa dostať k neurológovi, pretože ma často začala bolievať hlava. Už mi to prechádzalo až do krčnej chrbtice. Takže obvodný lekár ma poslal neurológovi.
Pokus č. 1 smeroval hneď na druhý deň k jednej nemenovanej doktorke v mojom meste, kde som sa posadila do čakárne o 6.00 ráno. Presne vtedy otvárali aj budovu. Hoci som prišla akurát, keď otvárali, predo mnou už bolo asi 7 dôchodcov. Po chvíli som si všimla, že už majú nejaké čísla v rukách. Pýtala som sa a vraj im tie čísla prišla sestrička odovzdať ešte von pred budovu. Aha, už z toho som bola mierne v šoku, ale ok. Myslela som, že ešte nejaké čísla ostali. Ale mýlila som sa. Dve babky a ja sme už nemali číslo, tak si nás sestrička zavolala a pozrela sa nás. Verdikt znel, že babky môžu zostať ČAKAŤ a mňa už nezoberie, že mám prísť nabudúce. 9 ľudí za deň? To je nejaký limit? Nebudem tajiť, že ma to neskutočne rozčúlilo a dokonca som to aj oplakala, že keď je človek ešte mladý, nemá nárok na zdravotnú starostlivosť…
Pokus č. 2: Danú neurologičku som už nebrala do úvahy, tak som sa rozhodla ísť do iného mesta. V Bratislave študujem, tak som volala tam. Po týždni som sa dovolala a povedala mi, že ma nezoberie, pretože nie som z jej obvodu. OK.
Pokus č. 3: Tak som sa rozhodla vyskúšať nejakú neurologičku z bližšieho mesta. Dostala som informáciu, že k nej chodia ľudia aj z nášho mesta, tak som sa potešila. Nikdy som sa tam nedovolala. Po dvoch týždňoch som to vzdala. Bolo tam treba objednať sa, takže len tak som tam nemala ani chodiť.
Pokus č. 4: Keďže všetky ostatné pokusy zlyhali a spomienkový optimizmus je silný rozhodla som sa vyskúšať znova neurologičku z nášho mesta. Prišla som tam ešte pred šiestou a zistila som, že ordinácia je zrušená. Fajn. Na internete sa nič také nepísalo.
Pokus č. 5: V našom meste je ešte jeden neurológ, ale robí iba jeden deň v týždni a vraj si ľúbi vypiť. To som predtým razantne odmietala, ale už som nemala veľmi na výber, tak som išla k nemu. Ale asi som nemala. Minula som si výmenný lístok a pán doktor mi povedal, že sa mám viac hýbať.
Vraj úspešný pokus č. 6: Keďže som nebola spokojná s výsledkami, tak som si bola vypýtať ešte jeden výmenný lístok a išla som si posedieť do ďalšieho mesta k inej neurologičke, čo mi odporučila známa. K nej som sa dostala po čakaní od ôsmej do pol tretej. Vraj migréna. Dostala som lieky, ktoré mi nezaberajú…
Toto všetko sa udialo v rozmedzí pol roka a ja stále neviem, čo mi je. Lieky na migrénu mi nezaberajú, takže sa znova chystám posedieť si do čakárni a hľadať vysvetlenie.